Založ si blog

čierny alebo biely?

V osemnástich rokoch človek zisťuje mnoho vecí. O svete, ľuďoch, názoroch na svet a snaží sa nájsť hlavne sám seba. Možno si to mnoho ľudí nechce pripustiť ale je to tak. Je to vek vstupu do dospelosti. Človek nie je dospelí ale všetci chcú aby bol. Má sa rozhodovať sám za seba a byť zodpovedný. No je to omnoho ťažšie ak vôbec netuší kto je a čo chce. V tom veku som bol veľmi zmätený. Nevedel som čo chcem a kam mám kráčať. Chcel som to vedieť ale ani za svet som netušil ako to mám zistiť. Dal by som všetko človeku, ktorý by mi to povedal, ktorý by mi ukázal ako hľadať správnu cestu. Zároveň som sa bál. Bál som sa spoznať pravdu. Čo ak bude šokujúca? Čo ak nezvládnem niesť svoj kríž? To všetko sa mi vynáralo v hlave. Boli to často neusporiadané myšlienky. Úplný chaos a zmätok, ktorý som nevedel usporiadať.
Mali sme ísť na oslavu, už ani neviem akých narodenín. Bol chladný februárový večer a my sme sa zišli pri poháriku nejakého nápoja či už toho teplého alebo ostrého. Mal som zas jeden zo svojich depresívnych dní. Neviem, či len ja alebo nás bolo viac ale mal som pocit úplného zúfalstva. Vtedy som nežil svoj život ale bol som len nezávislým pozorovateľom. Mal som pocit, že nič nemôžem ovplyvniť. Že všetko sa deje samo bez toho aby som tomu mohol zabrániť alebo aby som to mohol ovplyvniť. V ten večer sme sa celkom dobre zabávali. Všetci si to vieme veľmi dobre predstaviť. Spomínali sme na rôzne vtipné príhody na naše spoločné zážitky a vyťahovali z pamäti všetko možné. Sedel som pri okne a počúval. Popri tom popíjal pohár trpkého červeného vína. Neviem prečo ale chutilo mi. Tá trpkosť vína mi pripomínala môj duševný stav. Každým jedným dúškom toho červeného moku som sa cítil mizernejšie. Pozeral som sa z okna do tmy. Tma, ktorá odrážala moju prázdnotu a strach z budúcnosti. Kládol som si otázku čo bude. Mal som chuť na cigaretu. Vzal som sa a vyšiel som na terasu. Zapálil cigaretu a nechal som sa unášať nočnými zvukmi lesa a horkou chuťou cigarety. Dym stúpal do vzduchu a pomaly sa strácal. Presne tak ako moje racionálne myslenie. Pomaly pod vplyvom vína odchádzalo. Vytrácali sa všetky myšlienky a všetok strach, ktorý som v sebe mal. Nevnímal som nič. Zaliala ma vlna ničoty a ja som sa ňou nechal pokojne unášať.
Prišiel ku mne Adam. Prehodili sme pár bezvýznamných viet o živote a tak. Vždy to bol zaujímavý človek. Mal pohľad na svet ako nikto iný. Vždy niečím dokázal prekvapiť. Jeho uvažovanie sa vymykalo stereotypom. Neviem ako je to možné ale často spájal nespojiteľné do jedného celku a napriek tomu to dávalo hlboký zmysel. To bolo to čo som mu vždy závidel. Úplne sa uvoľniť a nechať všetko na náhodu. Každý si všetko plánuje. Ušetrí to čas hovoria ľudia. Áno ušetrí to čas. Ale aj tak nemáme čas si sadnúť a premýšľať. Len tak. On to vedel. To bola jeho úžasná vlastnosť. Len tak sme kecali. Vo vnútri bol ruch. Hrala hudba a každý si tak trochu žil vo svojom svete. Človek je dosť sebecký tvor. Z tohto celého sveta si každý z nás odkrajuje aspoň kúsok pre seba a do toho kúska nikoho nevpustí. Vo vnútri sa tancovalo a my dvaja sme akoby vyvrhnutý stáli pred dverami. Nikto nás nehľadal. Možno nikomu na nás nezáležalo. Možno nás dvoch vôbec nepotrebovali a možno sme tam boli na viac. Takéto myšlienky sa mi odohrávali v hlave.
Sadli sme si na studenú lavičku a popri tom sme fajčili jednu cigaretu za druhou. To malé svetielko ako svetielko nádeje žiarilo v tme. Sedeli sme vedľa seba. Dve svetielka z cigariet zhasli ale dve sa rozsvietili. Vtedy sa naklonil a prehrnul mi vlasy. Ja som sa ani nepohol a sedel som ako prikovaný. Naklonil sa a pobozkal ma. V nej chvíli ma naplnil pocit zdesenia, rozhorčenia, beznádeje a zúfalstva z toho čo sa stalo. Bol som úplne zmetený. Vždy som všetko prežíval intenzívnejšie ako druhý. Aspoň som si to vždy myslel. Všetko možné sa mi premietlo hlavou a on ma stále bozkával. Zrejme som sa ani nebránil. Veď keby som sa bránil tak by to nerobil. Rozmýšľal som prečo nič nerobím? Cítil som jeho pery na svojich a jeho jazyk sa hral s mojim. Nechápal som sám seba a už vôbec Adama. Nevedel som pochopiť prečo to urobil. Bol gay? Som ja gay? Vzal ma pevne za ruku. Keď som cítil v jeho ruke tú istotu prestal som mať strach. Zašli sme sa chatku a pokračovali sme v tom boji našich pier. Nevedel som čo a prečo to robím ale nevadilo mi to. Po chvíli jeho ruka vliezla do mojich nohavíc. Nebránil som sa. Rozopol mi zips. Nohavice aj s boxerkami spadli na zem. Ostal som tam stáť nahý. Vôbec mi to nevadilo. Kedykoľvek mohol ktokoľvek prísť a uvidieť nás no mne to bolo jedno. Vtedy sa zohol a ja som cítil ako sa perami dotkol môjho penisu. Bolo to príjemne. O to vzrušujúcejšie, že to bol chalan. Neviem kde som zobral odvahu ale zobral som ju. Možno som ju aj vždy mal, neviem. Nasledovalo to isté. Rozopol som mu zips na nohaviciach, kľakol som si na kolená a začal som ho fajčiť. Ani to mi nebolo nepríjemné, čo ma dosť prekvapilo. Neviem čo to spôsobilo. Či to množstvo alkoholu, ktoré som vypil alebo niečo vo mne. Po asi hodine sme sa vrátili späť. Tvárili sme sa akoby sa nič nestalo. Nikto o tom nevedel. No ja som mal pocit, že to mám napísane na čele. V každom jednom pohľade som čítal to čo sa stalo pred pár minútami vzadu za chatou kym oni sa tu nerušene zabávali a vôbec netušili, že sa tu odochráva niečo čo zmení dva životy. Neviem možno som paranoidný ale mal som pocit takého zúfalstva ako nikdy. V tej chvíli by som najradšej zmizol, vyparil sa. Odišiel do inej krajiny ale skôr do inej galaxie.
Sedím vo vlaku. Hneď ráno som odišiel bez rozlúčenia. Snažil som sa vyhnúť akémukoľvek rozhovoru s Adamom aj s hocikým iným. Rozmýšľam nad tým čo sa to včera stalo. Nevedel som nájsť odpoveď. Skôr horšie je, že si neviem položiť ani otázku na ktorú by som mal tú odpoveď nájsť. Ešte stále cítim Adamovu vôňu na svojom tele a jeho chuť vo svojich ústach. Aj keď som sa všemožne snažil ju zo seba zmyť nedalo sa. Stále ho cítim. Ten pocit je plný utrpenia, pohoršenia. Prečo som to urobil? Prečo mi to nevadilo? Tieto aj mnoho podobných otázok mám v hlave. Snažím sa nájsť na ne odpovede a nie som si istý či to dokážem. Zas mám mne dobre známi pocit neistoty z toho čo bude nasledovať. Cesta trvá neskutočne dlho. Dlhšie ako inokedy. Pozerám z okna vlaku na prírodu. Na krajinu. Na zem, ktorá ma stvorila a po ktorej chodím. Tá čo ma živí no nedokáže mi dať odpoveď.
Aj toto môže prežívať osemnásť ročný chalan. Málokto si uvedomuje, že svet nie je čierny a biely. Doteraz som si to neuvedomoval ani ja. Teraz už bude môj život iný. Úplne iný.

Pseudobojovníci

24.03.2011

Normálne mi je z toho zle. Z čoho? Z obrazu tejto spoločnosti. Neviem, jednoducho neviem pochopiť, prečo je v tejto krajine toľko netolerantnosti. Jednoducho je zlé byť iný. Všetkým je jedno viac »

Španielsko, mapa, Madrid

Španieli zastrelili piatich mužov, chceli zrážať autom chodcov

18.08.2017 03:00

Španielska polícia v piatok zabila päť ľudí, ktorí sa pokúsili zrážať chodcov v osobnom automobile v meste Cambrils.

Barcelona, útok

Svetoví politici a aj športovci odsúdili útok v Barcelone

17.08.2017 22:07, aktualizované: 18.08.2017 00:16

Pri teroristickom útoku v metropole Katalánska zomrelo najmenej 13 ľudí a viac ako 100 bolo zranených.

fico

Fico: Konal som razantne, ale korektne

17.08.2017 20:00

Premiér Robert Fico je presvedčený, že vládni partneri sú schopní pokračovať ďalej. O situácii v koalícii poskytol exkluzívny rozhovor denníku Pravda.

Smolíková

Povedie ministerstvo školstva Smolíková?

17.08.2017 19:00

Takmer po roku a pol úradovania skladá minister školstva Peter Plavčan (nom. SNS) zbrane. Nohy mu podrazilo pochybné rozdeľovanie eurofondov za 600 miliónov eur.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 1817x
Priemerná čítanosť článkov: 909x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy